Opuštěná chatka a její okolí

Dál v lese se nachází opuštěná chatka převážně ze dřeva. Chátrá a nikdo v ní nežije. Uvnitř je jen několik místností. U jedné s trochou představivosti můžete říct, že sloužila jako ložnice. U jiné zase jako kuchyň a u další jako něco, co by se dalo připodobnit společenské místnosti či obýváku. Všude je prach a pavučiny, záclony jsou rozežrané od molů, dřevo ztrouchnivělé a mnohdy i oslizlé a pokryté mechem. V koutech na stropě i u země najdete plíseň, které se daří opravdu dobře, a musíte si položit otázku - jak to, že sem nezatéká?
Jezdci mohou vycítit náznaky něčeho zvláštního a nevšedního. Jejich draci najisto poznají magii. Něco se zde totiž ukrývá a jen čas může odhalit co.

Okolo chatky rostou docela hustě stromy - jehličnaté i listnaté. Rozhodně chatka není viditelná hned a snadno ji nenajdete. To byste museli vědět, kde je. Spíš na ni náhodou narazíte a málokdo pak k ní najde cestu podruhé. Nejlepší k jejímu nalezení proto je, když se sami ztratíte.

Nayara kráčala lesom, ruky strčené vo vreckách a obočie zvraštené, keď pohľad neustále zabodávala do toho Zlodejíčka. On neukradol len to vajce,  ale aj jej život, slobodu. Strašné, priam príšerné! Najhoršie na tom je, že nakoniec starcovmu a istým spôsobom aj dráčkovmu naliehaniu podľahla. Nechala sa ukecať, aby si ho nedala, lebo že by ju tk časom ničilo a bla, bla, bla. Ale to, že ona byť Jazdkyňou nemôže a ani nesmie, to už nikoho nezaujímalo. Veď oni sa zbadajú, ešte uvidia, že ona na nič takého stavaná nie je...a ani byť nechce. Jáj, škoda že neexistuje nejaký stroj času, ktorým by vrátila čas späť a zariadila tak, aby sem nikdy neprišla. Nebol by tak žiadny "jej" drak a tým pádom ani táto šlamastika.
Lenže nič takého nie je a z toho dôvodu musí byť teraz tu a dávať bacha na to dráča, ktoré momentálne skúma blízke okolie. O to je to horšie, že u ničoho nevydrží dlho a tak neustále behá hore-dole. Už jej to fakt liezlo na nervy. V jednej nestrieženej chvíli, kedy Tiger prebehoval okolo nej, sa sklonila a schmatla ho do rúk. Dráčik nespokojne a nesúhlasne zavrčal, prišom sa začal krútiť. Nay si ho však vysadila na plece a zahriakla ho pohľadom. "Budeš tu!" nakázala mu. Zlodejíček si urazene odfrkol, no o chvíľu už znova sledoval okolie z výšky jej pleca. Nayara sa znova zadívala na jeho predné nohy. To tie drápy naozaj nemá? No, zatiaľ to tak vypadalo, ale stále jej to nesedelo. Nechala to však tak a znova otočila hlavu pred seba. V jej zornom poli sa objavila akási polorozpadnutá chatrč. Bolo viac ako len očividné, že tu nik nežije, avšak i tak mala nejaký divný pocit. Nikam ho však nedokázala zaraziť, bol taký...neurčitý. Radšej teda pokračovala ďalej a chatrč nechala chatrčou. Bohvie, čo v nej je...

Premýšľať, či z tohoto dňa niečo bude by zabralo mnoho času. Ráno skočila do supermarketu a Kanëyfiho nechala natlačeného v rohu miestnosti, pretože sa hanbil jej matky, ktorá dostala dnes výnimočne voľno a bola taká vorkoholička, až sa jej triasli ruky, takže behala po všetkých izbách, aby sa mohla zamestnať aspoň niečim.
Zato keď sa vrátila a toho chudáka tam našla ležať ako psa, bez toho aby vyšiel z izby, neudržala slzy na krajíčku, keď vybuchla do smiechu. Vážne, bolo to na smiech. Vyzeralo to ako by sa bál, ale pritom sa len hral na schovávačky, keďže sa hanbil. No, možno sa hanbil, možno sa bál, ale dievča cítilo jeho pocity a na strach sa nevyzeralo. Jednoducho sa len zľakol, keď sa objavil okrem nej ešte niekto doma a hanbil sa vyliezť.
Tak ho vzala von, aby si vyčistil hlavu a tvárila sa pritom tak veselo, ako keď kedysi venčila psa. Museli sa toho chudáka zbaviť, keď ho prešiel kamión a vyzeralo to, že čoskoro umrie. Nemohol sa ani hýbať, panvu mal zlomenú a hoci študovala vysokú veterinárnu, vedelo sa, že bude lepšie ho dať niekde, kde ho utratia, než aby o tom ich rodina vedela. Teda, bola tým myslená Sarah, ostatní ani poriadne nevedeli, že majú psa. A ďalšieho si kúpiť nemohla, nedovolili by jej to.
„Čo by si urobil, keby som si domov privliekla psa?“ nadhodila k Tyrkysovému. „Čo je psa?“ nechápavo sa opýtal dráčik. No tak dobre, Sarah trochu zanedbala vysvetľovanie živočíchov a to bol jej hlavným predmetom biológia. Je to možné?
„Nie psa, pes. Psa je piaty pád, lokál, ale tomu sa radšej vyhni. Tieto slovíčka sú...ach, no nič. Pes je živočích, má srsť, štyri nohy a pysk podobný tebe. Nemá krídla, ale namiesto toho má dve uši, buď vztýčené, alebo spadnuté dole. Existuje mnoho rás psov, aj krížence, vlastne tie môžeš stretnúť častejšie, než čistokrvné.“
Ako to malému drakovi pomaly vysvetľovala a jednotlivé informácie spadali do seba, jeho výraz sa menil a zdalo sa, že už chápe. Ale v hlave mu jedno slovíčko vŕtalo.
„Čistokrvné?“ v očiach sa mu zase objavil nechápavý výraz a Sarah nemusela dlho premýšľať, čo povedať.
„Majú čistú krv. Na svete je viac ako tristo psích plemien a ak sa spária dva inej rasy, vznikne bastard, šteňa s odlišnými rodičmi. Pokiaľ sa ale rodokmeň zachová a celý je čistokrvný, potomkovia budú tiež čistí. Chápeš?“ zistila, že veľmi rada vysvetľuje, ale drak to bral len ako jej povinnosť. On si ju vybral, ona mu to mala oplatiť tým, že sa o neho starala. Bola to predsa veľká česť, keď si ju vybralo jedno z dráčat, no nie?
Do zorného poľa sa malému dráčikovi dostalo čosi nové. Nezdalo sa ale, že by to bol drak. Teda, zdiaľky. V tom momente ich to oboch začalo zaujímať. „Pes?“ opýtal sa Fí a prižmúril očká, aby videl lepšie. „Prečo to nezistiť?“ A hoci drak najprv protestoval, chcel vedieť, ako taký pes vyzerá, takže nakoniec sa vybral za už kráčajúcou Svetlovláskou.
Chatrče si ani nevšimli, prebehli okolo nej rýchlym krokom, prihliadajúc na tempo malého draka. A až sa objavili pri dvojici, mladý drak na pleci ich zaujímal viac, než Nayara.
„Nie, pes to nie je,“ Fí bol trochu nízky, takže tam dobre nedovidel, ale akonáhle sa dozvedel, že to nie je pes, stratil záujem. To sa ale Svetlovláska spamätala a pozrela na úroveň očí, ktoré vlastnila Tmavovláska.
„Pardon, Nayara, však? Ja som Sarah, z výcviku. Ospravedlňujem sa, ale môj dráčik práve zistil, čo je pes a...mysleli sme, že...no...“ akosi to z nej nechcelo vypadnúť a čakala, že ju snáď napadne lepší koniec vety.

Nay si počas vykračovania opäť strčila ruky do vreciek a pomaly našľapovala lesným porastom. Dávala bacha, aby nestupila na nejaké vútvičku a nenarobila tak zbytočný hluk. nechcela na seba zbytočne útať pozornosť a hoci lesom chodí málo kto, pozná to sovje "šťastie". Zrovna keď nechce nikoho ovidieť, niekto sa čírou náhodou objaví, aj keby bola bohvie kde na konci tohoto sveta. A rozhodne by tam šla rada, ak by pri tom existovala 100% možnosť, že sa ukryje a zbaví sa tak tejto tigro-dračej potvory, čo jej momentálne okupuje plece a našlo to zábavu v jej vlasov. Ten malý Zlodejíček totiž akurát hravo cvakal zubami po jej čiernych prameňoch vlasov. Nejako jej to nevadilo, teda, aspoň dovtedy, kým ju nejako nepošticuje. Potom jej to už bude viac ako len vadiť. Ale naozaj, hoci včera nakoniec súhlasila s tým, že sa o toho Zlodeja-jej-života postará, stále to neznamenalo, že sa s tým zmierila. Vlastne sa s tým nezmierila ani trochu a v blízkej dobe to rozhodne nemá v pláne.
Bude sa o neho starať, ale nech nečakajú nejaké veľké nadšenie z jej strany, keď bude plniť nejaké tie svoje "jazdecké" povinnosti. A toto sa tešila absolútne najviac. Jej tá škola totiž nestačí, niáe, jej život musí nadeliť ešte aj toto. Taký pech môže mať skutočne len ona. Určite tu je veľ ľudí, kokľký by chceli byť Jazdcom a zrovna ona je tá, čo to nechce a predsa sa vyliahne práve jej. To je proste...proste to neni fér. Lenže ona sa už dávno naučila, že život jednoducho nie je fér? A chcete dôkaz? ráve sa obajvil...
"Šťastie" zasa úradovalo a Nay sa zastvila, keď sa za ňou ozval hlas. Jasné, to by roste nebol jej deň, keby sa jej tak "nedarilo". Otrávene si povzdychla a s riadnym pretočením očí v stĺp sa otočila k novým príchodzím, keď začula akési hlasy. Tiger okamžite zanechal jej vlasy vlasmi a tiež upriamil pozornosť k tým novým. Dievčinu si prehliadol od hlavy až k pätám a to skôr len z toho dôvodu, či nemá na sebe niečo lesklého, čo by sa mu mohlo zrovna zapáčiť. Nay si ju tiež prezrela a potom sa pozrela na draka po jej boku, ktorý bol od toho jej patrne vyšší. Na otázku ohľadom jej mena len prikývla, než sa uškrnula. „Že tento malý je pes? No, je to možné, ja sama vlastne ani riadne neviem, čo je zač,“ pokrčila plecami, čím trochu nadvihla aj Tigra. Ten nespokojne zaprskal a keďže trocha kvôli tomu zakolísal, reflexívne vystrčil predné pazúry a zaryl ich miene do Nayarinho pleca. „Hej!" sykla na neho, než si všimal drápov na jeho predných labách, ktoré tam redtým určite neboli. Keď sa dráčik ustálil, pred zrakom všetkých dráky opäť zatiahol. Tak takto to je, pomyslela si v duchu Nay. „No, zrejme je to skôr mačka, ako pes,“ prehodila ironicky, začo si od Tigra vyslúžila pichnutie jedným ostrím drápkom do pleca, ktorý opäť vysunul.

Ako sa nakoniec ukázalo, skutočne to pes nebol. Ale...pokiaľ to nebol pes, čo to bolo? Mačka, ako povedala Nayara? Ale kdeže! Toto byť mačka nemôže. Hoci...
„Kedy sa narodil? Alebo narodila?“ prehliadla draka a snažila sa zaznamenať nejaké zmienky o tom, akého pohlavia je. A keďže to veľmi na draka nevyzerala, nevedela, či použiť narodil, či vyliahol. Ale to slovo, jtoré použila jej na mláďa prišlo vhodnejšie. Kto vie, čo je zač.
„Možno by sa trebalo opýtať toho...čo je to vlastne zač? Ten...ehm, taký...priehľadný, možno duch...“ keď už bolo jasné, že existujú draci, možno existovali aj duchovia. Len je to divné. A akože sa to volal? Za..Za...sakra, tak fadšej nič.
Tyrkysový sa zatiaľ konverzácie zdržal, nemienil sa vyjadrovať, keď tu nebolo nič nového.

"Tento tu," ukázala palcom na dráčika, ktorý drápyk už stiahol z jej pleca a teraz si so záujmom prezeral veľkého modrého draka. "Včera, teda myslím. Keď som ho našla, už bol vonku, dokonca zrejme aj miesta jeho vyliahnutia. Ale zrejme včera," pokývala hlavou a prstom ho, výnimočne, poškriabkala po bradičke. To si samozrejme Tiger vychutnal plnými dúškami, až tak, že slastne zatvoril oči. Toto je po prvýkrát, čo mu jeho Jazdkyňa prejavuje aspoň malý náznak náklonosti. Ten však i tak netrval dlho, pretože Nayara hneď prst stiahla. Dráčik nespokojne zafučal, ale hneď na to sa o ňu otrel hlavičkou a veselo sa zazubil, čím ešte viac vynikli jeho zväčšená tesáčiky. Rozhodne to je veľmi zaujímavý dráčik. Navyše, Nay musela uznať, že bolo príjemné, keď sa o ňu otrel tou osrstenou časťou. Bola veľmi jemná a teplá.
Pri Sarahiných ďalších slovách si odfrkla. "Toho nechcem teraz ani vidieť! Už dosť, že som sa mu podvolila v tom, že si nechám tohto tigro-draka a prijala post Jazdkyne. Nie to, aby som teraz dobrovoľne liezla za ním," odvetila. Nie, to teda nepripadalo do žiadnej možnej úvahy. Dnes na neho rozhodne nemala náladu a dosť možno ani tie ďalšie dni. Určite by mal ďalšie chytré reči a na to ona nemala náladu. To radšej sama príde na to, čo je tento tu zač. Alebo pôjde preskúmať miesta, kde ho našla. Možno tam by na niečo kápla. No rozhodne nepôjde za tamtým...teraz nie.

Prvé slová od Nayary úplne odigborovala, dalo sa povedať, že nebol dôvod na to odpovedať a radšej po prvý krát držala zobák a dávala si pozor na to, čo povie.
„Tak vyliahnutia,“ zamrmlala si pre seba, pokrčila jednu nohu a chytila sa za bradu, pričom si jeden lakeť oprela o druhú ruku. „Tento už má jedenásť dní, je to strašné, rastie ako z vody, bojím sa, že o chvíľu ma zožerie,“ zasmiala sa. Ako študentka veterinárnej školy vedela, že hady si svoju obeť vždy odmerajú a potom ju zožerú. Možno má ten drak rovnaké vlastnosti. Ach, na to ani nemyslieť.
Pri tej predstave ju patrne striaslo a pozrela na draka. Preglgla a pozrela späť na novopoečenú jazdeckú dvojicu. „Ani ja nie som veľmi rada, že sa o neho musím starať, ale ten duch mi prišiel sympatický, ale lepšie sa nepoznáme, len mi vysvetlil pár vecí ohľadne toho, kde môžem ostať, ale tam zrejme už nepôjdem,“ zamračila sa a zaujala neutrálny postoj.

Premeriala si toho tigro-draka na jej pleci a potom sa pozrela späť na Sarah. „Ja dúfam, že nebude tak veľký, ako už jeho veľkosť teraz predpovedá. To už si otom môžem rovno ísť vykopať hrob,“ odvetila s pokrútením hlavy. Veď kto ho re ána bude živiť? Ona teda nie, takže tak či onak, po čase sa bude musieť ten Zlodejíček naučiť loviť. Veď je dravec, takže určite to budie vedieť. Každý dravec vie predsa aspoň inštinktívne loviť, či už je to nejaký jaguár alebo len mačka domáca. Zviera je zviera a inštinkt je inštinkt. Ten sa nikdy nedá úplne potlačiť, nech už je to zviera akokoľvek veľmi domestikované. A navyše, Tiger ani vlastne domestikovaný nebol, veď to vlastne nie je ai riadne zviera. Skôr nejaký bájny hybrid.
„Tak mne nerišiel symatický ani trocha. Určite je to ten typ, čo bude neustále trúsiť múdre rady a snažiť sa mi ich natlačiť do hlavy. To jeho včerajšie kázanie o tom, že je medzi mnou a tou potvorou nejaké puto a že keď ho opustím, tak budem chradnúť a bla, bla...to mi naozaj stačilo,“ pretočila otráve očami, pričom okázalo ignorovala Tigrove švihnutie chvostom jej po krku, keď ho nazvala potvorou. Veď to aj potvora bola.
Tá už momentálne opäť upierala zrak na modrého draka, pričom hravo po ňom máchlo prednou packou, vysujnúc a zasunúc drápky. odobne, ako keď sa mača naťahuje po klbku vlny.

Nebolo pochýb o tom, že Nayare sa dráčik nepáči. Možno si postupne zvykne, však ani Sarah nebola práve dvakrát nadšená tým, že Tyrkysový si vybral práve ju. Ale postupne sa zmierila s tým, že už sa ho nezbaví a prenechala mu polovicu svojej duše. Tvoril miesto v jej srdci a keď toto dokázalo vzniknúť za pár dní, čo bude o niekoľko rokov? To už sa ho naozaj nezbaví. A čakať, že odíde sám by bolo večné. Pretože hoci si to nechcel priznať, stihla ho spoznať dosť dobre na to aby vedela, že by ju nechcel stratiť.
Až potom, po mnohých a mnohých sekundách premýšľania sa rozhodla, že predsa niečo odpovie. „Videla som jedného...veľmi, veľmi veľkého draka, pravdepodobne jeho otca. Ak by takto podrástol on,“ kývla hlavou na Tyrkysového, „skutočne mi neostane nič iné, ako ho vymknúť v záhrade a schovať sa do skrine,“ prevrátila očami. Toto už nebolo zo žartu, myslela to vážne. Zrejme sa na ňu preliala nejaká vlna negativity od toho-s-fialovými-očami.
Ale vlna negatívnej energie na nej nenechala žiadne následky, bola len chvíľková a na Tmavovláskinu odpoveď sa musela zasmiať. „Veru, typický starec v dnešnej dobe. Koľko môže mať rokov?“ pokrútila so znateľným smiechom hlavou.
Kan sa zatiaľ placho stiahol, keď sa to mladé-čudesné-dráča rozhodlo zahnať naňho tlapkou. Nikdy pred tým sa s nikým nehral a zrejme ani jeho inštinkty nemali v sebe toľko múdrosti, aby ho nahnali k hre. Nevedel, čo má robiť a jediné, čo si z toho vyložil bolo, že sa to mladé na neho pokúša zaútočiť. Však on na to príde. Musí to byť inštinkt.

Ačkoli jsem neměl nic proti lesům a přírodě všeobecně, nutno podotknout, že jsem na to vůbec nebyl zvyklý. Odjakživa jsem žil ve městech, v dětství dokonce v hlavním městě, které nikdy nespalo. Často mi na dobrou noc hrála auta, jezdící po dálnici, houkačky, lidské hlasy… jenže tohle všechno utichlo. Na jednu stranu jsem si mohl užívat čerstvého vzduchu a soukromí, ale nějak mě tohle všechno začínalo děsit. Navíc už jsem šel docela dlouho a byl jsem z toho otrávený, když jsem ale chtěl na chvíli zakotvit, můj pohled spadl na opuštěnou chatku. Nebo se aspoň opuštěná zdála. To, že to tak momentálně nebylo, to byl věc druhá.
Nečekal jsem od ní sice nic zajímavého, ale z čisté znuděnosti a zvědavosti jsem se rozhodl d ní nakouknout. Byla docela prostorná, ale dost zchátralá a hlavně jaksi oslizlá. Tohle už vážně nebylo nic pro kluka, jako jsem byl já.
„Fuj,“ zahudroval jsem, jakmile jsem botou šlápl do jakési špíny, které se s radostí nalepila na mé bílé tenisky. Lehce jsem si povzdechl a naposledy se rozhlédl. Nějak jsem netušil, proč tu vlastně jsem. Proč nehledám důležitější místa, jako třeba hotel, nebo tak něco… Místo toho tady trčím v oslizlé chatce a bůh ví, kdy teď najdu cestu zpátky. Musel jsem se nad tou ironií a vlastní blbostí lehce pousmát.

Uškrnula sa. "Úprimne, ja by som sa kamsi najradšej zahrabala už teraz. Na druhú stranu viem, že i kebyže sa skryjem na samý koniec sveta a ešte ďalej, i tak by si ma našiel," odfrkla si a úkosom oka sa pozrela na Zlodejíčka, ktorý sa na ňu zvesela zazubil, čím len potvrdil jej slová. Nech už by sa ho snažila akokoľvek zbaviť, nešlo by to. Stále by chodil za ňou, hľadal ju a volal naspäť k sebe. Včera sa o to predsa pokúšala, niekoľkokrát...samozrejme, ako je teraz vidieť, naprosto bez úspechu. Nech sa ho snažila hocijako striasť, proste sa nenechal. A zrejme už ani nenechá a keď ešte vyrastie...to už sa ho nezbaví vôbec, na to mohls rovno zabudnúť už teraz. Aspoň dúfala, že nebude mať tak rozoklaný jazyk, ako ten profosorov "had". Stále sa musela ironicky usmievať nad tou hlúpou zhodou náhod, že našli "svojich" drakov naraz. A ani jeden o nich nestáli, hoci profesor Sinclair sa s tým zrejme zmieril skôr. Dúfala, že aspoň jemu na prednáškach nebude Tiger vadiť. Už tak bude mať zrejme skrz toto značné problémy...jeden z tých, ktorý jej vďaka tomu malému pribudli.
S odpoveďou ohľadom Zahrëlisovho veku veru neváhala. "Nad pár storočí určite. Veď tie jeho argumenty v tom kázaní a tá reč..." musela znova pretočiť očami. A keď jej ešte povedal, že by mala zostať žiť v tej jeho jaskyni..rovno sa vtedy zvrtla a s dráčaťom odišla to predýchať domov. Možno sa tam časom ubytuje, ale teraz ešte nie. Zrejme až vtedy, keď sa s ním porozpráva o Tigrovi. Chcela o ňom vedieť viac, keďže ani zďaleka nevypadal na klasický protyp draka. A to už vedela, keďže ich už chvíľu študovala.
Ten zatiaľ zliezol dole, keď videl, že drak o hru veľmi nemá záujem. S drápkami pekne schovanými sa rozťapkal smerom k chatke, keďže ju ešte nepreskúmal a vyzerala ako veľmi zaujímavý objekt. Možno v nej nájde nejaký poklad, najlepšie lesknúci a trblietajúci. Pomaly vošiel do polorozpadnutej drevennej chaty a poobzeral sa. Nič tu však už pohľadu nebolo, no niekto áno. Malý Tiger k chalanovi podišiel a so záujmom si ho prezrel, či na sebe dačo nemá. Keď však nič nenašiel, ztratil o neho záujem a skúsil to v inej časti chatky.